Sklepení podle Ellky

Tajemství zamčených dveří, které se nedávno objevily na hradě, odhaluje Ellka Willowa:

Neraz sa mi stáva, že sa potulujem po hrade a zrazu objavím dovtedy neobjavenú učebňu, záchody, ktoré sú krajšie ako ostatné či nejaké dvere, čo sa iba tvária ako dvere. Ale tentoraz som našla dvere, ktoré som už raz videla...avšak iba z vnútornej strany.

O akých dverách hovorím? Áno, je to sklepení. Každý na hrade si mohol všimnúť, že táto miestnosť nemizne, je tu stále, tam dole v kamennej stene hradu. Temné dvere zo starého dreva a na nich hrdzavá kľučka, ktorou sa nedá pohnúť. Aspoň mne sa nedá a to som skúšala aj lektvar síly...

Avšak ja som tam už raz bola. Sú to zlé spomienky. Mnohí sa u nás v kolejke pýtajú, načo táto miestnosť je, ako to tam vyzerá, prečo tam dávajú študentov. Tak som sa rozhodla povedať môj príbeh.

Určite všetci poznáte p.p. Matta. To je ten taký staro-nový profesor, fešák, zábavný, milý, čo viac od profesora chcieť? Kedysi už učil na našej škole. A história sa opakovala – aj tentokrát, ako vtedy za dávnych mladých čias, ma okúzlil. Stačilo, aby mi ukázal svoju báseň a ja som mala namiesto očí srdiečka. Alebo to bolo spôsobené tou zvláštnou tekutinou, ktorú som vypila? Či nebodaj fazuľkami a guličkami lásky? Jednoducho som mu navrhla svadbu. A nehanbím sa za to, predsa len, mladosť – pochabosť. Ale aby ste nepovedali, že moja pochabosť bola neopodstatnená, tu vám prikladám aj báseň, čo ma očarila:

V restauraci,
v čínské čtvrti,
nabídli mi,
k poctě chuti,
kuře Shou-moha.
Na talířku,
vedle stehna,
válela se
nepřehledná
tmavá obloha.
K tomu v ceně zcela nové
mám dvě hůlky bambusové.
Čína to je divů země,
ty chuťové pády, vzlety!
Na detaily ptejte se mě,
až opustím toalety.


(btw. Báseň do súťaže, dovolil mi ju zverejniť a mne sa fakt páči! =D)

Áno, ako zarecitoval báseň, tak mi naskočili namiesto zreničiek srdiečka, začala som po ňom hádzať moje oči a navrhla sobáš. Samozrejme pán profesor si chcel nechať čistý štít a preto ma veľmi veľkoryso odmietol dokonca s bonusom - malým školským trestom, ktorý som mala vypracovať.

Avšak čo by to bolo za lásku, ak by som sa jej vzdala kvôli nejakému trestu? Hrdo som opakovala svoje slová po škole, kým ma nezatvoril do sklepení. Až tam som si uvedomila, že láska k nemu ma nenakŕmi a ani nezahreje a nakoniec som bola nútená vypracovať trest, aby som sa mohla v pokoji vyhrievať v našej kolejke pri krbe a dosýta sa najesť vo VS. Ale všetko je na niečo dobré. Ja som stratila svoje ilúzie a vy aspoň zistíte, ako to tam dole vyzerá. Tu máte exkluzívnu ukážku miestnosti, ktorá sa nachádza za neotvoriteľnými drevenými dverami:

Dúfam, že si vezmete ponaučenie a nebudete navrhovať takéto veci profesorom (hoci niektorí za to stoja =D).

Ešte jedna báseň od p.p. Matthewa Whitecrowa:

Řeknu vám to stručně, krátce,
nosím v hrudi srdce-zrádce.

Tohle srdce,
milé dámy,
když miluje,
neříká mi,
o koho se jedná.
Řek bych,
že v tom
láska není
vůbec zodpovědná.

Jak pak zjistím,
komu svoje
srdce dávám směle?

Mému srdci je to asi
vážně u (ehm zadele).