Čas šiel ako obvykle. Študenti i profesori dávno zabudli na letné radovánky a hlboko sa ponorili do ubiehajúceho času školských povinností. Život na škole zapadal do vybehaných koľají a obvyklého stereotypu. Sedela som vo veľkej sieni, jedla puding, ktorý nám v ten deň škriatkovia pripravili na olovrant a rozprávala sa so študentmi už ani neviem o čom. Všetky domáce úlohy som už mala ohodnotené a tak som si užívala chvíľu pokojného ničnerobenia.
No objavila sa nová odovzdaná úloha a ja som sa rozhodla hneď ju opraviť, aby študent videl ako je na tom. Vzala som pergamen od študenta a zamierila do obrázkovej chyže skontrolovať priložený obrázok. Už som sa ani nepozastavila nad tým, že ma cestou napadla škrkna a ja som sa, ako už toľkokrát predtým, ocitla pred bránou hradu. Ale zarazil ma nápis pripevnený na bráne hradu. Nápis na ňom bol dosť desivý:
VŠECHNA SVĚTLA POHASLA
BLÍŽÍ SE K VÁM DOBA ZLA
AŽ TEMNOTA K VÁM DOLETÍ
VY PODLEHNETE PROKLETÍ
Pomyslela som si niečo o hlúpych žartoch a chcela som pergamen hneď zvesiť, aby nám nedesil študentov. No aké bolo moje prekvapenie, keď po strhnutí pergamenu sa na jeho mieste hneď objavil nový - na vlas rovnaký. Neskôr sa mnohí kolegovia pokúšali desivý pergamen odstrániť, no nikomu sa to nepodarilo.
Začali sme sa obávať, čo to má znamenať. A hoci sa niektorí študenti tešili na halloweenský večierok, mysleli si, že ide len o originálnu pozvánku pána riaditeľa, profesorstvo podrobilo záhadný pergamen podrobnému skúmaniu. Závery jednotlivých profesorov môžete nájsť v Dennom veštci.
Na sobotu bola zvolaná mimoriadna schôdza, kde sme sa mali dohodnúť na ďalšom postupe
ohľadom podozrivého pergamenu. No soboty sme sa už v „normálnom“ ľudskom tele nedočkali. Keď som v piatok ráno vošla do Veľkej siene, nestačila som sa čudovať. Na profesorskom stole namiesto mojich kolegov ležali knižky s podivnými názvami
Canterwillské strašidlo Angela Grey-Slytherin, Kuře Cupity Nekro The Gravedigger, Krteček ze ZOO Betelgeuse Orionis a podobne. Nechápala som, čo sa deje. No ešte viac ma udivilo, keď som sa pozrela na seba... a uvidela som knižku s názvom
Komisař Vrťapka Letitia te Tiba pohodenú v blate. Študenti síce tvrdili, že nás vidia ako ľudí, ale to trvalo len krátko. Zanedlho sa po škole namiesto profesorov potulovali už len zablatené knihy. Len pán riaditeľ
Poník na výlete Nimrandir Elénére poletoval nad svojou kôpkou.
Študenti sa nás snažili vyslobodiť na základe akýchsi hádaniek z kníh ZLA, ktoré sa po
darilo získať. No trvalo to mnoho dní, kým konečne prelomili kľúč a identifikovali strážcov ktorí nás držali v ZLE-j moci.
Pomáhala som im, ako som vedela, hlavne povzbudzovaním aby sa nevzdávali keď sa nedarilo... Aj študenti sa snažili spríjemniť mi dni prekliatia. Prenášali ma kam som
potrebovala, podali čo bolo treba, a keď som sa posťažovala, že si na PU nemám čo pekného kúpiť, vyrobili mi
slušivý obal žltej farby. Slečna Sophia sa dokonca vydala do sveta muklov, aby zistila o Komisárovi Vrťapkovi čo najviac. A jej zistenia boli vcelku príjemné,
medzi muklami som slávny!
Nakoniec ZLO povolilo. Kľúč bol ZLOmený a ja som sa mohla tešiť na elixír, ktorý mi prinavráti späť ľudskú podobu.
No za ten čas, ktorý som trávila v jednom tele s detektívom Vrťapkom, som si na svoju novú identitu dosť zvykla a neľahko sa mi s ním lúčilo. Urobila som si teda ešte posledných pár fotografií na pamiatku,
(tu je
spoločná fotografia s kolegyňou Cantervillským strašidlom: môžete si všimnúť, že mám oblečený nový prebal od kolegyne Orionis a Angela slušivý nový opasok v štýle Slytherin) a už som čakala na vyslobodenie.
O krátky čas mi už slečna Alienor priniesla podivnú fľaštičku napratanú lupienkami kvetov. Na etikete stálo:
„Květinové lístky o půlnoci trhané. Kouzelná ingredience se schopností prolomit kletbu Z.L.A.“ Musím uznať, že vyzeral povzbudivo. Zavrela som teda oči, chcela priložiť fľaštičku k ústam... ale zistila som, že žiadne ústa nemám. Tak som obsah elixíru jednoducho vyliala na svoje stránky... opatrne otvorila jedno oko... a bola som zase ako pred tým! Ešte aj záchranný kruh, ktorý som si po objavení výhražného pergamenu vzala „pre istotu“, som mala stále v rukách. Konečne môžem vykonávať svoje povinnosti profesorky, kolejní riaditeľky i ošetrovateľky naplno. (Spomínam si, že bolo veľmi ťažké ošetriť napríklad odhryznuté prsty slečny Aváčka de Hillson v podobe knihy. Mohla som vlastne len navigovať študentov, aby sa ošetrili navzájom... ale to už je iný príbeh.)
